Ako rástla lekárska veda – História lekárskej vedy

Je všeobecne známy starý žart, v ktorom zástup­covia teológie, filozofie, práv a medicíny dokazujú, ktorá z týchto vied je najstaršia. Lekár pri súperení zašiel až k stvoriteľovi. Vraj sám Pán Boh urobil prvú operáciu, keď vyňal Adamovi rebro a stvoril z neho Evu. Prirodzene, prví ľudskí lekári nedosiahli božskej dokonalosti. Nevieme, nakoľko ovládali svoje remes­lo. Keďže nevedeli písať, nezostalo nám o ich umení nijakej pamiatky. Najstaršie písané záznamy o lekárstve sa zachova­lý z ríše babylonskej. Asi 3000 rokov pred Kristom v krajoch mezopotámskych sa rozprestierala veľká a mocná ríša babylonská s veľkou vzdelanosťou. Pri vykopávkach v Mezopotámii sa našiel kameň z tejto doby, na ktorom je vykresaný zákon, známy pod menom Kódex Chamurapi. Zaoberá sa lekárskou ve­dou. Sú tu uvedené úradne schválené poplatky za liečenie a operácie. Zdá sa, že v niečom sa lekári ba­bylonskí celkom vyrovnali lekárom dnešným: dobre vedeli účtovať.historicke-knihy

Za úspešne vykonanú operáciu dostal babylonský lekár až 10 sekelov striebra. Naproti lomu robotník musel za 1 sekel pracovať celý mesiac. Bolo však lepšie byť robotníkom ako lekárom. Kódex Chamurapi je na lekárov veľmi prísny. Obsahuje tresty za zlé liečenie. Nariaďuje odrezať lekárovi ruku, ak pacient následkom operácie zomrel. Babylonská vzdelanosť prešla po zániku ríše do Egypta. Z kultúry egyptskej sa zachovalo mnoho pa­miatok. Svetové múzeá sú plné staroegyptských vý­tvorov, ktoré i dnes obdivujeme. Egyptské pyramí­dy sú i dnešnými architektami označované za zázrak sveta. Konzervovanie mŕtvol (múmií) závidí egypt­ským lekárom i náš najmodernejší anatóm. V starom Egypte, tisícročia pred Kristom, poznali lieky z odva­rov rastlín, korienkov. Užívali liečivé masti, kúpele, masáže, obklady, klystír, čipky a podobne. I uspať vedeli svojho chorého. Dali mu pred ústa hubu, kto­rá bola namočená do odvaru nám dnes neznámych rastlín. Väčšina egyptskej múdrosti zanikla lak, ako zanik­la veľká egyptská ríša. Časť jej kultúry prešla do Grécka a odtiaľ do Ríma. Mnoho staroegyptskej učenosti bolo nazhromaždené v obrovskej knižnici v Alexandrii ešte v časoch rozmachu mohamedánstva.

V Mohamedánsky kálií Omar r. 641 obsadil Alexan­driu. Pustošil mesto. Učenci alexandrínskej školy sa s prosbou obrátili na kalifa, aby nezničil aspoň ich. knižnicu, ktorá je studnicou staroegyptskej múdrosti. Kalifovo rozhodnutie znelo: alebo alexandrínska knižnica obsahuje to, čo je v koráne (svätom písme mohamedánov) a vtedy je zbytočná, alebo obsahuje veci, ktoré v koráne nie sú, a vtedy je nebezpečná. V každom prípade musí byť zničená. Ako povedal, tak i spravil. V starom Grécku i v Ríme lekárska veda nedosiah­la mimoriadnej výšky. Lekárstvom sa zaoberali kňazi. Asi v 7. stor. pred Kr. vznikol v Grécku kult božstva Asklepia. Tomuto božstvu stavali v najkraj­ších častiach Grécka nádherné chrámy. Tak vznikly klimatické strediská, kde obyvateľstvo Grécka cho­dilo ria púť. Tu sa obyčajne zdržali dlhšie. Čas trá­vili hrami, kúpaním a iste i modlitbami. V kulte Asklepiovom vidíme určitú obdobu našich klima­tických kúpeľov.

V stredoveku bolo lekárstvo na veľmi nízkom stupni. Lekári vedeli odrezať chorú nohu. Aby im chorý z kýptika nevykrvácal, pomohli si jednodu­chým, ale veľmi brutálnym spôsobom. Krvácajúci kýptik strčili do vriacej smoly, prirodzene bez uspa­nia alebo znecitlivenia. Aby znížili bolesti svojho chorého, podľa receptu Noemovho spili ho do ne­moty. Až v roku 1552 francúzsky lekár Paré odstránil spôsob zastavovania krvácania vriacou smo­lou u začal krvácajúce žily podväzovať. Stredoveké nemocnice boli miestom plaču a škrípania zubov. Lekári znecitlivovanie a uspávanie nepoznali. Ope­rácie vykonávali za strašlivých bolestí. Bolesť mier­nili opojením chorého väčším množstvom alkoholu, prípadne tlakom na chorú končatinu. I dnes ľudia na vidieku pitím slivovice alebo koňaku odstraňujú bolesť zubov. Je to spôsob pre mnohých azda prí­jemný, ale nedokonalý. Na zmiernenie bolestí, pri vyťahovaní tŕňov z nohy a podobne sa v širokých ľudových vrstvách na dedinách veľmi často použí­va tlak. Bolestné operovanie znemožnilo chirurgickej čas­ti lekárskej vedy rýchlejší vývin, keďže sa chorí, ako bežne hovoríme, za živa rezať nedali. Druhou, veľmi vážnou príčinou neúspechu medicíny bola neznalosť príčiny zbierania sa rán a otráv krvi. Slávni chirurgovia nosili svoje operačné nože vždy vo vrecku. Nepustili ich z ruky. Mali strach, aby im ich konkurenčný chirurg nenapustil jedom. Tým istým nožom však rezali vred a hneď zasa inému chorému urobili povedzme rez na močový kameň. Dnes vie každý z nás, že chirurg vlastným nožom priniesol in­fekciu z vredu do operovaného mechúra. Pacient zo­mrel na otravu krvi, ktorú mu naočkoval nevedome chirurg operačným nožom. Podobné prípady v stre­dovekých nemocniciach boli pravidlom. Veľká časť chorých po operácii zomierala na otravu krvi.

V tých časoch bola po nemocniciach rozšírená cho­roba, známa pod menom nemocničná sneť, latinsky Gangréna nosocomialis. Dnes tejto chorobe vieme už len meno; nezostal presný popis, ako vyzerala.. Išlo o chorobu, ktorá sa prenášala z rany operovaného chorého na ranu druhého pacienta. Rana sa zapálila, jej okolie začalo černieť, mäso v kusoch vyhnievalo a odpadávalo. Miesto údov vyčnievali z chorého holé kosti. Takmer každý pacient, ktorý dostal ne­mocničnú sneť, zomrel. Ak sa v niektorej stredove­kej nemocnici táto choroba usalašila, nevedeli sa jej zbaviť. Nepoznali dezinfekciu v našom slova zmysle. Za jediný úspešný prostriedok pokladali opustiť ale­bo do základov zváľať nemocnicu. Pri stavbe novej nemocnice nesmeli použiť ani starého materiálu. Z nášho hľadiska je to síce dobrá, ale trochu drahá de­zinfekcia. Úmrtnosť v nemocniciach bola veľmi vysoká. Vše­obecne bol rozšírený strach zo zdanlivej smrti. Na naše pomery smiešne opatrenie si zaviedli v nemoc­nici v Túbigen v Nemecku asi v roku 1810. Aby predišli pochovaniu zdanlivé mŕtveho, hneď pri nemocnič­nom oddelení si zriadili umrlčiu komoru. Každé mŕtvola tu musela ležať dva dni. Na raky a nohy jej priviazali povrazy a tieto spojili so zvoncami, umiestenými v inšpekčnej izbe. Nemocničný dozorca s hrdosťou hlásil, že zvonce v ich nemocnici ani raz nezvonili. Dnes sa smejeme tomu, čo robili niektorí učenci pred sto rokmi. Je pravdepodobné, že i časť našich mysliteľov a našich zvykov čaká o sto rokov podob­ný osud.

medicinaStrašlivé boli pomery najmä na pôrodníckych kli­nikách. Ešte v roku 1846 na prvej pôrodníckej klinike profesora Kleina vo Viedni zomrelo 451 rodičiek do roka. Na druhej pôrodníckej klinike pri rovnakom poč­te ošetrovaných zomrelo len 90. Príčina bola záhadná. Prvá klinika bola lepšie vystrojená a odbornejšie ve­domí. Na prvej klinike praktikovali medici, na druhej len pôrodné baby. Prijímacie dni na obe kliniky sa striedali. Každá rodička si priala ležať na druhej klinike. Vyberať si, pravda, nebolo možno. Za smrteľ­nej hrôzy a úzkosti boli prijímané rodičky na prvú kliniku. V tých časoch asi okolo r. 1840 prišiel študovať na viedenskú univerzitu mladý budapeštiansky lekár Semmelweis. Nemal ani 30 rokov. Umiestnenie rodičiek na prvej pôrodníckej klinike ho trá­pilo. Každú svoju myšlienku sústredil na riešenie tohto problému. Božiu iskra ho osvietila. Zomrel pa­tológ Kolečka. Jeden študent medicíny ho porezal pri pitve. Semmelweis Kolečku pitval. Zmeny v tele mŕtveho patológa boli celkom tie isté, aké denne videl pri pitvaní mŕtvych rodičiek. Svitlo mu v hla­ve. Uvedomil si, že mŕtvolný jed na rodičky prenášajú študenti, ktorí z pitevných siení odchádzajú vyšetrovať rodičky na prvú kliniku. Na druhej klinike pracujú len pôrodné babičky. Tie nepitvú, preto mŕtvolný jed neprenášajú. Svoj predpoklad dokázal. Každý študent pri vstupe na prvú kliniku pod jeho dozorom si musel umývať ruky v chlórovej vode lak dlho, kým nestratili mŕtvolný zápach, prinesený z pitevne. Starí profesori sa smiali. Bláznivý Semmelweis však trval na svojom. Po roku bol úspech pre­kvapujúci. Na prvej pôrodníckej klinike zomieralo menej rodičiek ako na klinike druhej. Semmelweis prvý zaviedol dezinfekciu, hoci bak­térie ako príčinu zbierania sa objavil Pasleur a Koch až asi o 20 rokov neskoršie. Zároveň s takzvanou úradnou lekárskou vedou, vyko­návanou lekármi, v každej dobe a u každého národa rástla a rozvíjala sa medicína ľudová. Je v ľudskej povahe, pomáhať si od bolesti a od choroby. Tento pud má i zviera. Všimnime si psa. Stáva sa, že pes žerie trávu. Je to zjav neprirodzený. Pes je mäsožra­vec. Ľud si všimne tejto neprirodzenosti a robí z to­ho uzávery. Pes žerie trávu – bude vraj pršať. Náš pes žerie trávu – prídu zlé časy, bieda, hlad, tuhá zima a pod. A viete, čo je pravou príčinou? Pes si pokazil žalúdok, prežral sa alebo zožral niečo také­ho, čo jeho žalúdok nevie stroviť. Pes žerie trávu tak dlho, kým táto neprirodzená potrava nevyvolá u ne­ho z odporu reflex zvracania. Škodlivinu zo žalúdka vyvráti. Pes si žraním trávy lieči svoj chorý žalúdok. Ľudová medicína má mnoho dobrých liekov, mno­ho dobrých prostriedkov. Často ich však neužíva na pravom mieste. Často narobí viac škôd ako osohu. Nesmieme ju však zavrhovať. Ani úradná medicína nie je dokonalá. Videli sme, koľko hlúpostí narobila v časoch ešte nedávnych a pravdepodobne robí i dnes. To nám dokážu až budúce pokolenia. Ľudová medicína je jedným, z prameňov, z ktorých im i veľká veda lekárska osviežuje. Od primitívnych divošských národov sme sa naučili užívať niektorá z najcennejších liekov, ako sú chinín, kokaín.

Primitívnym zaujímavým spôsobom liečil rany istý indiánsky kmeň v Brazílii. Chystal sa na vojnu. Oštepmi a šípmi si išiel vyriešiť svoj spor s kmeňom susedným. Bojovníci sa oduševňovali divošským tancom. Starci sa vybrali s kabelami do pralesov. Vo veľkom množstve zbierali obrovské mravce, ktoré sa svojimi kliešťami podobajú našim roháčom. Vojna sa začala. Ranených s reznými a bodnými ranami prinášajú k starcom na ošetrenie. Títo otvoria svoje kabely, po jednom vyťahujú mravce a prikladajú ich na okraje rán svojich bojovníkov. Mravec svojimi kliešťami sa zahryzne do okrajov rany, priblíži ich a pevne spojí. Zároveň striekne svoju jedovatú slinu do rany. Pri prvom zahryznutí svoju prácu vykonal. Starec mu odtrhne trup od hlavy, aby nemohol ďalej hrýzť. A tak sa prikladá na rany mravec za mravcom, Ich kliešte ranu zašívajú, ich slina ranu dezinfikuje a ich telá sú odtrhované a zahadzované, keď vykonali podivuhodnú službu človekovi.

Please follow and like us:
0

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *