Aplikácia Inzulínu – Otázky a odpovede

Kam všade sa pichá inzulín? Ktoré miesta je možné striedať? Nehrozia alergie kože alebo iné vedľajšie účinky?inzulinova-injekcia

Pre aplikáciu inzulínu platí niekoľko všeobecných pravidiel. Hneď prvé znie: Miesta vpichu treba striedať. Je to základné pravidlo. Treba si uvedomiť, že podávanie inzulínu cez kožu nie je pre ľudský organizmus prirodzená cesta. Je to preň zvláštna cesta a akákoľvek cudzorodá látka, ktorá sa pichnutím dostáva do podkožia, vyvoláva spätnú reakciu. Organizmus sa cudzorodo podanej látke bráni. Diabetik by si teda nemal niekoľkokrát za sebou pichať inzulín do toho istého miesta, a určite by si nemal pichať do miesta, na ktorom už zreteľne vidí, že je istým spôsobom zmenené – či už zaznamená zmenu farby, alebo kvality kože, alebo sa tam vytvoril ekzém či zdurenina. Existujú schémy striedania vpichu, ktoré na grafoch ukážu, kamsi treba pichať inzulín v pondelok, v utorok, v stredu, prípadne, kde si má pichať ranný a kde obedňajší inzulín. Každý diabetik si musí vytvoriť vlastný systém. Mal by sa snažiť, aby miest, ktoré používa, bolo čo najviac. Ak sa na mieste vpichu objavila chronická reakcia kože, ak je tam zdurenina, do tohto miesta sa nesmie ďalej podávať inzulín a pacient by mal vyhľadať kožného lekára, aby mu poradil, akým spôsobom dosiahnuť regeneráciu kože. Čisto teoreticky by sme mohli povedať, že väčšina plochy ľudského tela je využiteľná na aplikáciu inzulínu, azda okrem viečok, pohlavných orgánov a podobných citlivých miest. Najčastejšie sa inzulín podáva tam, kde je relatívne riedke podkožné väzivo: do podkožia brucha, podkožia horných a dolných končatín, predovšetkým stehien, ale aj do sedacích svalov, ramena a podobne. Vstrebávanie inzulínu z rôznych miest vpichu je rôzne. Relatívne najrýchlejšie sa absorbuje z brucha, zo stehna to bude pomalšie. Existuje isté percento pacientov, ktorí si zhoršujú situáciu tým, že sú ochotní pichať si inzulín len do jednej oblasti, a využiteľnosť inzulínu je potom horšia.

Čo má robiť ten, kto nedodržal čas na pichnutie inzulínu? Má si nasledujúcu dávku pichnúť podľa plánu alebo ju posunúť o toľko, o koľko zmeškal tú predchádzajúcu?

Závisí od toho, aký typ liečby používa: či konvenčnú, alebo intenzifikovaný systém. Pretože intenzifikované systémy s častejším pichaním inzulínu reagujú na takúto situáciu dynamickejšie a umožňujú isté časové posuny. Pri staršom, konvenčnom režime, v ktorom si pacienti pichali inzulín buď dvakrát denne, alebo používali inzulín s predĺženým účinkom dvanásť, štrnásť, šestnásť či dvadsať hodín, mohol v takejto situácii nastať problém. Diabetik sa tu totiž stáva zajatcom účinku
inzulínu. Ak nastane taký prípad (aj keď to diabetici zvyčajne urobia len v začiatkoch), prvou pomocou a najrýchlejším riešením je zmerať si glykémiu a do nasledujúceho pravidelného pichania si opakovanými malými dávkami inzulínu udržať hladinu krvného cukru. Potom sa už prejde na normálny režim.

A ak si diabetik omylom pichne cez deň nočnú dávka dlhšie účinkujúceho inzulínu? Aká má byť v takomto prípade prvá pomoc?

Vtedy sa treba častejšie monitorovať. Ak by glykémia klesala, je nutné sa dojedať, ak by šla hore a bola trvalo vysoká, treba sa dopichávať krátko účinkujúcim inzulínom.

Na trhu je k dispozícii zvierací a syntetický inzulín. Čím sa líšia ich účinky?

Tu budeme musieť absolvovať malú exkurziu do histórie. Viete, z akého zvieraťa bol extrahovaný prvý inzulín podaný človeku? Zo psa. Fenka Marjorie má dokonca pamätník v Bantingovom inštitúte v Toronte. Keď roku 1921 chirurg Prederie Banting s medikom Charlesom Bestom začali používať prvý inzulín, bol to zvierací inzulín, väčšinou bravčový alebo hovädzí, a vo vtedajších podmienkach mal obrovskú nevýhodu hlavne v tom, že bol veľmi málo koncentrovaný. V jednom mililitri roztoku sa nachádzala jedna medzinárodná jednotka inzulínu (dnes vyrábané inzulíny majú v 1 ml 100 jednotiek). Takže ak si mal pacient pichať 20 jednotiek, čakala ho obrovská injekcia. S tým, samozrejme, súvisela aj bolestivosť a odpor voči inzulínu. Svoju úlohu zohrala aj termolabilita. Vtedajší inzulín sa rozkladal už pri izbovej teplote, zatiaľ čo dnes vyrábané inzulíny vydržia dlhšie aj na voľnom vzduchu. Neodporúčame pacientom, aby držali inzulín len tak, bez chladenia, ale ak to bude vo výnimočných prípadoch treba, nič sa nestane. A teraz si predstavte 20. roky minulého storočia, keď ešte neexistovali chladničky! Toto bol zásadný problém. Navyše striekačky sa museli vyvárať. V 30. rokoch sa od pôvodného systému, keď si pacient pichol injekciu inzulínu pred každým jedlom, prešlo k tzv. depotnému inzulínu, teda inzulínu s predĺženým účinkom. Inzulín bol naviazaný na molekulu bielkoviny a z tohto „zásobníka“ sa pomaly uvoľňoval. Zdalo sa, že je všetko vyriešené. Vtedy mnohí túžili: Keby sa tak dal vyrobiť inzulín, ktorý by si človek mohol pichať raz za týždeň! Teoreticky, naozaj len veľmi teoreticky by sa taký inzulín dal vyrobiť, bol by však taký „pomalý“, že by nedokázal reagovať na vzostupy cukru po jedle. Takmer päťdesiat rokov bol toto hlavný systém liečby – dlhšie účinkujúce inzulíny, ku ktorým sa občas podľa potreby pridával rýchle účinkujúci inzulín. Dnes to hodnotíme ako obdobie stagnácie. Pretože dlhodobo účinkujúci inzulín je pre ľudský organizmus cudzorodou látkou. Ľudský organizmus za státisíce rokov vývoja nepoznal inzulín, ktorý by účinkoval štrnásť či šestnásť hodín. A ako proti každej cudzorodej látke, aj proti inzulínu sa bráni tzv. kontraregulačný- mi hormónmi. Patrí sem adrenalín, glukazón, hormóny kôry nadobličiek a rastový hormón. Súboj medzi nefyziologickým inzulínom a hormónmi viedol k labilite a hodnoty krvného cukru skákali. Raz sa protiinzulínové hormóny zapojili, inokedy nie. A v takých chvíľach diabetici niekedy zvykli rezignovať, lebo zisťovali, že si pichli toľko inzulínu ako zvyčajne, pohybovali sa ako zvyčajne, jedli ako zvyčajne, a včera mali hodnotu krvného cukru 20 mmol/1, a dnes 3 mmol/l! Preto si v 80. rokoch niekto spomenul na začiatky inzulínovej liečby a navrhol opäť pichať inzulín častejšie. Veď aj v ľudskom tele to funguje tak, že malá, tzv. bazálna dávka inzulínu sa vylučuje po celých 24 hodín, pričom po každom jedle organizmus vypúšťa nárazovú dávku, ktorú nazývame bolus. Podľa toho vznikol systém BBC (Bazal Bolus Concept): cez deň sa pichajú tri alebo viac injekcií rýchle účinkujúceho inzulínu a na noc sa pichá bazálny. V 80. rokoch už existovali koncentrované inzulíny jednorazové striekačky, neskôr aj inzulínové perá a tenké ihly, ktoré sa nemuseli vyvárať. Vývoj zašiel tak ďaleko, že sa začali vyrábať humánne inzulíny. Prečo humánne? Ak sa zvieracie inzulíny líšia v reťazci aminokyselín len na dvoch miestach, tak genetickému inžinierstvu sa podarilo vyrobiť syntetický inzulín, ktorý je v sekvenciách aminokyselín zhodný s ľudským. Dokázali sme teda vyrobiť presne to, čo vzniklo v ľudskom organizme. Genetickí inžinieri potom vymysleli ešte tzv. inzulínové analógy. Na istom mieste v umelom inzulíne prehodili sled aminokyselín a vďaka tomu dostali niečo, čo sa síce odlišuje od ľudského inzulínu, ale účinkuje rovnako ako on, a dokonca rýchlejšie. Lebo ľudský inzulín príroda vytvorila na uvoľňovanie do krvného riečiska ako rýchlu spojku na miesto určenia. A analóg sa z podkožia vstrebáva – a tým aj účinkuje – rýchlejšie ako humánny inzulín.

Podľa akých kritérií, kedy a komu sa predpisuje ten-ktorý druh inzulínu? Je to vec financií?

Nie, určite nie. Pri rozhodovaní lekár vždy rešpektuje individuálne odlišnosti každého pacienta, stupeň závažnosti cukrovky, špecifiká povolania diabetika, jeho ochotu spolupracovať, schopnosť vyškoliť sa. Rozhoduje teda mnoho vecí a na ich základe vyjde najideálnejší typ liečby. Cieľom je dosiahnuť inzulínový režim, ktorý sa čo najviac priblíži režimu zdravého človeka.

Aký je rozdiel medzi používaním injekčných striekačiek a inzulínových pier?

Ešte pred dvadsiatimi rokmi väčšina pacientov mala sklenené vyváracie tenučké striekačky, tzv. inzulínky.

Dnes sú na trhu jednorazové striekačky. Môžu sa použiť i viackrát, ak pacient dodrží základné podmienky hygieny. Ak striekačku nikomu nepožičiava a ak sa nepichá do hnisavého miesta, nehrozí mu prenos infekcie. Podávanie inzulínu perom je, samozrejme, pohodlnejšie, no je aj presnejšie. Pretože ak si starší človek s nie práve najlepším zrakom má naťahovať presné množstvo inzulínu a sledovať jeho hladinu v striekačke, môže sa stať, že sa pomýli. A keďže ide o vysoko koncentrovaný inzulín, aj malá chyba môže mať veľké následky. Aj keď je inzulínové pero drahšie, v tomto prípade by sa šetrením zvyšovalo riziko chybovosti. V súvislosti s inzulínovými perami, ktoré dnes už používa veľa ľudí, by som chcel upozorniť na to, aby pacienti zásadne napĺňali inzulínové pero len tými bombičkami, ktoré preň určil výrobca. Aj keď bombička s inzulínom „pasuje“ do rôznych pier, môžu tam byť malé odchýlky napríklad v nastavení tlaku, ktoré podávanie inzulínu skomplikujú.

Najbližšie k „mechanickému pankreasu“ je tzv. inzulínová pumpa…

Je to maličký múdry prístroj, ktorý sa pokúša napodobniť prirodzenú sekvenciu inzulínu. Nosí sa na tele, má mechanickú a riadiacu časť zloženú z mikročipov. Mechanická časť podľa programu vytláča inzulín z rezervoára, mikročipy to riadia. Pod kožu pacienta sa zavedie katéter, ktorý sa mení každé dva- -tri, prípadne štyri dni podľa individuálnej citlivosti pacienta. A podľa toho, ako je pumpa nastavená, mu po celý deň imituje bazálnu dávku inzulínu, čo znamená, že mu vždy po pár minútach „cvrkne“ do podkožia malé množstvo inzulínu, zatiaľ čo pred každým veľkým jedlom si pacient – podľa toho, čo bude jesť, – podá nárazovú dávku. Zatiaľ je problémom niekoľkonásobne vyššia cena. Pumpa okrem toho reaguje len na základe vopred nastaveného programu, t. j. nedokáže sama operatívne reagovať na momentálnu glykémiu. Robia sa však výskumy, ktoré chcú dosiahnuť, aby na konci katétra bol senzor, ktorý zmeria glykémiu, a pumpa cez mikročip sama vydá príkaz, koľko inzulínu treba telu dodať.

Kedy má diabetik nárok na inzulínovú pumpu?

Po odporúčaní lekára a schválení zdravotnou poisťovňou. Inzulínová pumpa sa nasadzuje vtedy, keď nie je možné diabetes stabilizovať iným spôsobom. Často sa jej však dožadujú ľudia, ktorí majú problémy nie preto, že by mali ťažko zvládnuteľný typ diabetu, ale preto, že sú nedisciplinovaní. A nedisciplinovanému človeku nepomôže ani zlatá, ani platinová ihla. Inzulínovú pumpu by nemal dostať človek, ktorý nie je na takej úrovni, aby dokázal pracovať s týmto zariadením, alebo napríklad nedisciplinovaný alkoholik, ktorý pri liečbe nespolupracuje. To sú zbytočne vyhodené peniaze.

Aká je budúcnosť liečby cukrovky?

Smerom, ktorými sa vyberá výskum, je niekoľko. Isteže, najlepšie by bolo cukrovku vôbec nedostať, takže dôraz sa kladie na systém primárnej prevencie. Hľadajú sa možnosti, ako efektívne vytypovať ohrozených jedincov, teda príbuzných diabetikov, ich súrodencov a rodičov. Doterajšie výsledky výskumov naznačujú, že by mohlo stačiť, keby sa ohrozenému človeku podávali úlomky reťazcov aminokyselín. Nemusel by sa podávať celý inzulín a bolo by možné navodiť stav imunotolerancie. Lenže zatiaľ nedokážeme včas zistiť, u koho sú protilátky zvýšené, takže často prichádzame, ako sa hovorí, s krížikom po funuse. Ďalší smer sme už spomínali, je to vývoj inzulínovej pumpy, ktorá bude okrem podávania inzulínu schopná aj analyzovať cukor v krvi. Zatiaľ však výskum naráža na krátku životnosť senzorov a na to, že ich môže negatívne ovplyvniť aj teplota ľudského tela, takže stačí, ak sa pacient spotí, a výsledky sú skreslené. Nádej vzbudzujú transplantácie pankreasu. Urobilo sa už niekoľko tisíc transplantácií, ale zatiaľ ide o náročné a ťažké operácie, po ktorých pacienti, žiaľ, prežívajú pomerne krátko. Transplantácie sa preto zatiaľ robia len u jedincov, ktorí majú okrem pankreasu poškodené i obličky, prípadne iné orgány. Existujú aj pokusy transplantovať iba beta-bunky, ktoré produkujú inzulín. Zatiaľ sa výskumníci boria s problémom tzv. odvrhnutia týchto buniek. Najideálnejšie by bolo mať k dispozícii identické bunky, teda vlastné bunky, ktoré by organizmus neodvrhol protilátkami. Preto sa teraz začali vytvárať banky pupočníkovej krvi. V pupočníkovej krvi človeka sa nachádzajú bunky, ktoré sú z imunologického hľadiska nediferencované a ktoré organizmus prijme. Ak sa vyrieši problém odvrhnutia, mohlo by ísť o jednoduchý ambulantný zákrok. Mnohí diabetici už počuli o tzv. inhalačnom inzulíne. Z hľadiska užívateľov ich vyhliadka prijímať inzulín vdychovaním láka. Vývoj smeruje k inhalačným inzulínom vo forme nosového spreja. Zatiaľ však nad ním visí niekoľko závažných otáznikov. Prvým je fakt, že inhalačné inzulíny majú obrovskú spotrebu, 11-násobne vyššiu ako pri klasickom pichaní do podkožia. Takže pacient, ktorý potrebuje na jednu dávku 7 jednotiek, by musel vdýchnuť 77 jednotiek. Druhá zatiaľ nezodpovedaná otázka znie: Čo to urobí s dýchacím traktom? Pretože vieme, že ak sa niekto dlhší čas nachádza v exponovanom netypickom ovzduší, môže dostať respiračné alergie. Všetko je zatiaľ v štádiu klinických štúdií; ešte je príliš krátky čas na získanie overených výsledkov. Vyvíjajú sa aj nové tabletky, ktoré by tráviace šťavy hneď nelikvidovali. Isteže, niektoré smery vývoja zastanú, ďalšie sa ukážu ako slepá ulička, iné budú úspešné.

Please follow and like us:
0

Komentoval článok “Aplikácia Inzulínu – Otázky a odpovede

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

captcha