Lekárstvo 19. storočia na Slovensku

Na Slovensku sa až v 19. storočí výrazne prejavil a zavŕšil spoločensko – ekonomický prechod od poddanského feudalizmu ku kapitalizmu. Postupne sa vytvárali základy na úpravu zanedbaných pomerov v kul­túre a vo vede. Východiskom tohto procesu boli úsilia prvých sloven­ských vedcov a literátov, ktorí pomá­hali podnecovať národné uvedome­nie Slovákov už koncom 18. storočia. Čo sa však týka pomerov v medicíne a zdravotníctve na Slovensku, tie boli v rámci Uhorska najhoršie. Napríklad kým v európskom priemere z tisíca živonarodených detí do 5 rokov zo­mieralo 318, v slovenských župách bol tento počet 420 a v Nitrianskej župe dokonca 510. Obyvateľstvo Slo­venska práve začiatkom 19. storočia stíhali ťažké epidémie kiahní, šarla­chu a cholery. Pomery dospeli nako­niec k tomu, že prostý ľud videl v lekároch skôr šíriteľov chorôb než ochrancov zdravia. Najvýraznejšie sa to prejavilo vo východoslovenskom cholerovom povstaní roku 1831, v ktorom sa vo vedomí ľudu nenávisť proti feudálnym pánom spojila s ve­domím údajného umelého šírenia nákazy. Cholera zúrila až do roku 1873 v niekoľkých skazonosných vlnách a podľa údajov námestovské- ho rodáka Karola Veselovského (1813-1891), autora lekárskeho miestopisu Oravy, postihla roku 1831 v Uhorsku 15 % a na území Sloven­ska až 17 % obyvateľstva, pričom smrtnosť dosiahla 50 %. Počet leká­rov na Slovensku bol naďalej veľmi nízky: začiatkom 19. storočia pripa­dalo na jedného lekára u nás 75 000 obyvateľov. Nakoniec ani v ostat­ných častiach Uhorska nebola situ­ácia lepšia, preto bolo treba uskutoč­niť reorganizáciu uhorského zdravot­níctva v záujme lepšej zdravotníckej pomoci obyvateľstvu. O to sa významne pričinil Ľudovít Markušovský (1815-1893), rodák zo Štrby, ktorý sa stal ministerským radcom a roku 1866 založil Štátnu spoločnosť pre zdravotníctvo. Jej činnosť prispe­la k vydaniu zdravotníckeho zákona č. 14 z roku 1876, ktorý sa stal zákla­dom na vytvorenie organizovanej zdravotníckej starostlivosti v Uhor­sku.vavro-srobar

Slovensko po odsunutí lekárskej fakulty z Trnavy roku 1777 nemalo počas celého 19. storočia vysokú lekársku školu. Jedinou zdravotníc­kou školou tu v minulom storočí bola škola na výchovu pôrodných asisten­tiek v Bratislave, založená roku 1872 zásluhou beckovského rodáka Jána Ambru (1815-1890). Ambro patrí medzi našich najvýznamnejších leká­rov minulosti. Vo Viedni sa zoznámil a stýkal so Semmelweisom, zaklada­teľom učenia o potrebe operačnej čistoty. Roku 1868 navrhol zriaďovať v Uhorsku školy pre pôrodné baby, v ktorých videl prostriedok na zníže­nie vysokej úmrtnosti novorodencov, ba i matiek. Stal sa riaditeľom bratislavskej pôrodníckej školy a ro­ku 1873 napísal pre poslucháčky Kni­hu o pôrodníctve, ktorú v tých časoch pokladali za najlepšiu učebnicu pôrodníctva v Uhorsku (vyšla aj v slo­venčine). Ambro napísal aj spis o po­trebe spoločenskej ochrany opuste­ných detí a slobodných matiek.

V polovici 19. storočia sa začína na Slovensku rozvíjať aj spolková aktivi­ta lekárov, ktorá súvisela s celkovým rastom záujmu o prírodné vedy. Aj u nás sa zaznamenalo založenie niekoľkých prírodovedeckých spolkov, pričom medzi najvýznamnejšie patril Bratislavský lekársko-prírodný spolok (založený roku 1856), Spolok spiš­ských lekárov a lekárnikov (1867), Prírodovedecká spoločnosť v Nitre, Trenčiansky prírodovedecký spolok a Lekársko-prírodovedecký spolok v Banskej Štiavnici. Hoci vlastným cieľom ich činnosti bola odborná a organizačná práca, spolky v Trenčí­ne a Nitre pracovali aj ľudovýchovné, styky s českými lekárskymi spol­kami.

Utváranie kapitalistických výrob­ných vzťahov v Uhorsku, ktorého základný priemysel a ťažba rúd sa koncentrovali práve na území Slo­venska, vyvolávalo aj potrebu zvyšo­vať starostlivosť o zdravie robotníkov, najmä baníkov. Z lekárov, ktorí pozoruhodne prispeli k ozdraveniu života baníkov, vynikli traja. V Krem­nici pôsobil Gustáv Zechenter- Laskomerský (1824-1908), ktorý sa venoval hygiene života baníkov vedeckému výskumu baníckych chorôb. V Banskej Štiavnici pôsobil v druhej polovici storočia Imrich Tóth (1844-1928), ktorý písal články o potrebe zlepšiť životné a pracovné prostredie baníkov, propagoval ovocinárstvo, chov dobytka (na zásobo­vanie ľudu mliekom a mäsom) a bol jedným z najvýznamnejších osveto­vých pracovníkov v boji s alkoholiz­mom. V Banskej Štiavnici pôsobil aj František Xaver Schillinger (1812 -1892), ktorý napísal spis o cholere a o prvej pomoci pre baníkov. K roz­voju lekárskeho života na Slovensku významne prispel kežmarský rodák Vojtech Alexander (1817-1916), popredný röntgenológ, ktorý už roku 1896 uviedol u nás röntgenový prí­stroj a roku 1902 ako jeden z prvých na svete ho zdokonalil na plastické zobrazovanie röntgenovaných ústro­jov tela.

Keďže na Slovensku nejestvovala lekárska fakulta, záujemcovia o medicínu museli študovať v cudzine. Aj u nich postupne rástlo národné povedomie a v mestách, kde študovali, zakladali si národné spolky. Na lekárskej fakul­te v Pešti založil roku 1833 medik Jonáš Bohumil Guoth(1811 -1888), rodák z liptovskej Ľubele, Slovanskú lekársku spoločnosť. Vo Viedni, kde študovalo 27 medikov zo Slovenska, vznikol roku 1870 spolok sloven­ských vysokoškolákov Tatran a roku 1882, keď sa znovu otvorila česká lekárska fakulta, slovenskí študenti sa združili v Prahe do spolku Detvan. Obnovenie činnosti českej lekárskej fakulty bolo osobitne významné. Obrodzujúce bratské prostredie a styky s Čechmi, kultúrne a politicky v tom čase mimoriadne aktívnymi, podnecovali aj našich medikov, takže mnohí z nich sa neskôr účinne zapoji­li do národnooslobodzovacieho hnu­tia a po roku 1918 i do politického života.

V 19. storočí je jednou z najsvetlejších kapitol dejín medicíny na Slo­vensku účasť lekárov na politickom a spoločenskom pokroku. Cez celé storočie vinie sa ich práca na zveľa­ďovaní národného života. A pritom šlo o neveľký počet lekárov, napos­pol pôsobiacich na vidieku, kde prá­ve styk s prostým ľudom znamenal pre nich zdroj široko rozvinutej liečiteľskej a spoločenskej činnosti.

Spomínaný Jonáš Bohumil Guoth, ktorý pôsobil v Hybiach, účastník slovenského povstania v ro­koch 1848-1849, písal zdravotno – výchovné články a horlil za zakladanie knižníc, lebo v nich videl prostriedok na rozšírenie vzdelania ľudu. Zbieral aj ľudové piesne. Záujem o národo­pis sa zvýrazňuje aj v diele Gustáva Reussa (1818-1861), rodáka z Re­vúcej, ktorý zaznamenával zasa ľudo­vé povesti, pričom sa venoval i bota­nike a histórii. Guoth a Reuss boli absolventmi peštianskej lekárskej fa­kulty, vo Viedni vyštudoval spisova­teľ Gustáv Zechenter-Laskomerský, rodák z Banskej Bystrice, ktorý v rokoch 1848-1849 pôsobil ako zdravotník na strane maďarských re­volučných vojsk. Venoval sa i zdravotnovýchovnej činnosti a napí­sal početné ľudovýchovné články. Bol známym lekárom-ľudomilom.

Kláštore pod Znievom pôsobil Im­rich Matej Korauš (1835-1918), ro­dák z blízkej Valče, ktorý zanechal sľubnú kariéru vojenského lekára a dal prednosť pôsobeniu na znievskom gymnáziu, kde učil od roku 1871. Po zrušení gymnázia (1874) naďalej zostal v tomto mestečku ako vidiecky lekár, rozvinul širokú osve­tovú činnosť medzi ľudom, písal články a venoval sa i výskumu chole­ry, o čom vydal prácu Príspevok k otázke o príčine cholery (1878). Radvanský rodák Ján Petrikovich (1846-1914) prispieval k aktivizácii národného života Slovákov v Marti­ne. Bol jedným zo zakladateľov Slo­venského národného múzea. Popri lekárskej práci, v ktorej uplatňoval aj vedecký záujem v oblasti detského a očného lekárstva, vynikol ako báda­teľ v numizmatike a archeológii.

Pozornosť vlasteneckej výchove mládeže venoval Július Markovič (1860-1919), rodák z gemerského Hrachova, pôsobiaci v Novom Meste nad Váhom, kde sa účinne zapojil do osvetovej a politickej práce. Výcho­disko z núdze ľudu videl v zakladaní peňažných družstiev a sám založil Ľudovú banku.

Do konca 19. storočia siahajú za­čiatky významnej politicko-spoločenskej činnosti niekoľkých slovenských lekárov – spisovateľov a publicistov, napospol absolventov pražskej lekár­skej fakulty. Uplatňovali sa u nich čoraz určitejšie myšlienky a úsilia o štátne zblíženie Slovákov s českým národom. Zasadzovali sa oň najmä skalický rodák Pavol Blaho (1867-1927) a rodák z Liskovej pri Ru­žomberku Vavro Šrobár (1867-1950), ktorý zastával vysoké štátne funkcie ešte aj po oslobodení. Obaja písali aj zdravotnovýchovné články. Šrobár je autorom prvej slovenskej Zdravovedy (1909); písal ju v segedínskom väzení. Úsilie o vytvorenie spravodlivejšieho spoločenského poriadku vo svete, stavané však na filozoficko-náboženských základoch a ovplyvnené učením ruského spiso­vateľa Leva Nikolajeviča Tolstoja, vyvinuli Ružomberčan Dušan Makovický (1866-1921) a tvrdošínsky rodák Albert Škarvan (1869-1926). Makovický sa stal osobným lekárom L. N. Tolstoja (známy je svojimi Jasnopolianskymi zápiskami) a Škar­van vyjadril svoj odpor k vojne podľa zásad tolstojizmu knihou Moje od­mietnutie vojenskej služby z roku 1898. Ďalší absolventi pražskej lekár­skej fakulty Ladislav Nádaši-Jégé (1866-1940) a Matej Bencúr (1860-1928), známejší pod literárnym menom Martin Kukučín, zapísali sa do národných dejín ako významní spisovatelia.

V 19. storočí sa plodne rozvíjala zdravotnícka publicistika. Knihy a články obsahovo zamerané na zdravotné otázky tvorili jednu z najdôležitejších častí slovenskej spisby.

Please follow and like us:
0

Komentoval článok “Lekárstvo 19. storočia na Slovensku

  1. Zdravim, narazil som na tento clanok nahodou cez Google a celkom ma zaujal. Viete mi poradit nejake zdroje, kde by som sa mohol docitat viac? Dakujem.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *