Postieľka pre bábätko

Po prvej postieľke, ktorú upravíme obyčajne z koša na bielizeň, zaobstaráme dieťaťu väčšiu postieľku, ktorá vydrží do piatich až šiestich rokov. Má mať pevný, nie mäkký matrac (aj z plastickej látky), ktorý má tvoriť oporu vyvíjajúcej sa chrbtici. Preložený alebo, veľmi mäkký matrac môže chrbtici len uškodiť. Takisto nedávame pod hlavičku dieťaťa vankúšik. Malé deti majú ešte málo vyvinuté svaly a reflexy, takže vo sne si môže do mäkkého vankúšika zaboriť nos a zadusiť sa. Takéto nehody sa už stali.detska-postielka

Preto dieťa neľutujte. Má iný pocit pohodlia ako my a najradšej spí na rovnom. Ešte dlho v detstve sa dieťa v noci sklzne z vankúšika a nájdete ho spať na rovnom matraci.

Dĺžka spánku v prvom štvrťroku je 18 – 19 hodín. V treťom mesiaci však už možno vypestovať rytmus bdenia a spánku. Ak má dieťa dobre spať, treba, aby v čase bdenia bolo aktívne. Treba mu dať dosta­točnú možnosť pohybu, prekladať ho z chrbta na bruško, cvičiť pri­ťahovanie tak, že ho vezmeme za ručičky a opatrne ho dvíhame, pri­čom sa dieťa usiluje priťahovať hlavičku.

Ale ak má byť dieťa v čase bdenia čulé a aktívne, musí sa aj dobre vyspať. Preto sa usilujeme odstrániť všetky rušivé vplyvy, ktoré by vyvolávali orientačné a obranné reakcie dieťaťa – hluk v miestnosti, veľké teplo, mokré plienky, ťažký vzduch. Najlepšie sa dieťaťu spí v chladne, preto je dobre, keď môže spať vonku alebo pri otvorenom obloku. Dieťa zabalené vo vaku alebo v prikrývke má obmedzenú možnosť pohybu a lepšie zaspí. Pravidelnosťou pri ukladaní na spánok sa vypestujú podmienené reflexy vyvolávajúce spánok. Keď sa dieťaťu zhorší nálada, začne si cumlať pršteky, je mrzuté, nereaguje na naše podnety na hranie, trie si očká, pohyby sa mu spomaľujú, vtedy je už najvyšší čas uložiť ho spať.

Každé dieťa je iné. Niektoré nakŕmite, necháte ho odgrgnúť, po­ložíte do postieľky, odídete a už aj spí. Iné je nepokojné, kričí i po nakŕmení, možno by aj rado spalo, ale len čo ho položíte do postieľ­ky a dieťa prestane cítiť vašu prítomnosť, pustí sa do kriku. Každý večer sa opakujú scény s dieťaťom, ktoré nechce samo zostať v tma­vej izbe a zaspať. Zúfalí rodičia ho preto vždy znova vezmú do ná­ručia a hojdajú ho, až kým nezaspí, alebo ho položia do kočíka a uspávaj ú ho vozením. Je to výchovný problém. Dieťa možno pre neznáme zážitky, ktoré my nepoznáme, stráca pocit bezpečnosti, keď je samo. Ak mu ne­chceme ukrivdiť, zostaňme pri ňom, prihovárajme sa mu stíšeným pokojným hlasom, môžeme mu i tlmene spievať. Až neskoršie môžeme dieťaťu dohovárať, teraz by nám ešte nerozumelo. Preto musíme byť trpezliví.

Please follow and like us:
0

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *