Rozvoj lekárstva a pokrok medicíny v 20. storočí

V našom storočí vývoj dospel k no­vej spoločenskej formácii – socializ­mu, ktorý svojím humánnym obsahom, uplatňovaním zásad sociálnej spravodlivosti a podporovaním po­kroku ovplyvnil aj medicínu, naplnil jej obsah novou zásadou, že každý človek má právo na zdravie a na jeho ochranu, no zároveň má aj povinnosť zdravie si chrániť. Tieto zásady, ktoré vyslovili už K. Marx a F. Engels pri formovaní učenia o revolučnej pre­mene sveta, našli svoj prvý reálny výraz v zdravotníckych zákonoch so­vietskeho Ruska. Dnes sa podobné zákony uplatňujú vo všetkých socia­listických krajinách, no nevyhnutne ovplyvňujú aj tie krajiny, kde sa so­cializmus zatiaľ ešte nestal obsahom štátneho zriadenia. Aj v našom štáte socializmus znamená základ tvorivé­ho rozvoja medicíny, ktorá sa na rozdiel od lekárskej vedy v kapitalis­tických krajinách zameriava na vše­obecnú a bezplatnú pomoc. To po­tom umožňuje aj účinný rozvoj lekár­skeho výskumu.krvne-skupiny

Prudký rozvoj lekárstva v našom storočí prebiehal v sprievode inten­zívneho pokroku techniky a nových objavov v oblasti prírodných vied. A tak hneď na začiatku storočia sa začal využívať aj v medicíne objav rádioaktívnych prvkov – rádia a po­lónia, o ktorý sa koncom 19. storočia zaslúžili manželia Curieovci. Tento základný objav umožnil dnes uplat­nenie tzv. nukleárnej medicíny, takej dôležitej pri vyšetrovaní a liečení mnohých skrytých chorôb (napr. ra­koviny). Najjemnejšiu skladbu tkanív tela i mikróbov umožnil objaviť elek­trónový mikroskop, ktorý skonštru­ovali nemeckí fyzici Brücke a Johanson. Pomocou tohto prístroja, ktorý v neskoršom období zdokonali­li Američan Porter a Rumun Palade, sa podarilo objaviť nové častice v bunkách (pri 300 000-násobnom zväčšení).

Pokrok modernej medicíny v klini­ke si nemožno predstaviť bez súvis­losti medzi činnosťou ústrojov a pôsobením hormónov, ktorých objav bol takisto dielom vedcov nášho sto­ročia. Prvý z nich bol adrenalín, hor­món nadobličiek, ktorý objavili Aldrich a Takamine. Názov hormón, odvodený od gréckeho slova hormao = povzbudzujem, zaviedli roku 1905 Angličania Bayliss a Star­ling. Výskumu pôsobenia hormó­nov venuje sa dnes už samostatná veda – endokrinológia. Priekopníc­kym činom bolo napríklad skúmanie vzniku určitých hormónov pri tehot­nosti, čo sa potom využilo na jej zistenie (objaviteľmi boli Ascheim a Zo ndek). Aj dnešné moderné anti­koncepčné pilulky pôsobia na zákla­de účinkov hormónov. Roku 1911 Poliak Kazimierz Funk dal meno vitamíny látkam, o ktorých sa už dávnejšie vedelo, že prostredníc­tvom rastlinnej a mliečnej potravy pôsobia na činnosť organizmu. V sú­časnosti poznáme už vyše 30 druhov vitamínov.

Základom lekárskeho výskumu sú dnes experimenty, a to už v každej oblasti medicíny. Jedným z prvých výsledkov pokusov zameraných na boj s infekciou bol objav tzv. chemo­terapie, liečenia pomocou synteticky vyrobených chemických prípravkov. Zaslúžil sa o to Nemec Paul Ehrlich (1854-1915) zavedením arzénového prípravku salvarzánu na liečenie syfilisu. Roku 1912 pokusy dovolili Francúzovi Alexisovi Carrelovi (1873-1944) zaistiť prežívanie vy­operovaných tkanív tela v umelom výživnom prostredí v sklenenej ban­ke, čo neskôr umožnilo jeden z naj­významnejších činov medicíny 20. storočia – transplantáciu orgánov (napr. obličiek, ba aj srdca), ich pre­sádzanie z jedného tela do druhého. Experimentálna mediána sa upria­mila i na výskum biochemických de­jov v tele. V tomto smere bol význam­ný objav Cricka a Watsona, týka­júci sa molekulového zloženia kyseli­ny dezoxyribonukleovej, jednej z naj­dôležitejších látok v tele. Kanadský vedec Hans Selye, syn komárňan­ského lekára, vytvoril výskumom čin­nosti nadobličiek a podmozgovej žľa­zy pozoruhodnú teóriu stresu, ktorá pokladá záťaž za hlavnú príčinu cho­rôb, obchádza však riadiacu činnosť nervovej sústavy v zmysle učenia I. P. Pavlova.

Významný prínos znamenalo vy­tvorenie nového odvetvia – kozmic­kej medicíny. Sovietsky vedec B. E. Jegorov sa stal prvým lekárom – kozmonautom skúmajúcim pôsobenie kozmického letu na vlastnom orga­nizme.

Transfúzia krvi je dnes bežným zásahom pri zachraňovaní životov. Podmienili ju objavy krvných skupín na začiatku nášho storočia, ktoré patria českému lekárovi Janovi Janskému (1873-1921) a Rakú­šanovi Karlovi Landsteinerovi (1868-1943), objaviteľovi dôležitého krvného činiteľa Rh-faktora.

Boj s infekciou nadobudol v našom storočí nebývalú účinnosť tak v obja­vovaní podstaty šírenia nákazy, ako aj v spôsoboch účinnejšieho pred­chádzania infekčným chorobám a ochrany pred nimi. Významným objavom bolo zistenie tzv. prírod­ných ohnísk šírenia nákaz, ktoré vy­konal Jevgenij Nikanorovič Pavlovskij (1884). Úspešné zvládnutie väčšiny nákazlivých chorôb umožnila liečba sulfónamidmi, ktorú zaviedol G. Domagk (1895), a najmä objav antibiotík, osobitne účinných lieči­vých látok vyrobených z plesní. Prvé antibiotikum penicilín zaviedol do lekárskej praxe Angličan Alexander Fleming (1881 -1955), ktorý pri pokusoch roku 1928 nechal náhodou jednu z misiek s umele vypestovaný­mi stafylokokmi porásť plesňou Pennicilium notatum a zistil jej ničivý účinok na mikróby. V poradí druhé antibiotikum streptomycín objavil roku 1945 S. A. Waksman. Dnes sa v boji s nákazou používa už niekoľko desiatok druhov antibiotík.

Zápas s infekčnými chorobami spôsobenými najmenšími chorobo­plodnými zárodkami – vírusmi, naj­mä s detskou obrnou, bol dlhé roky neúspešný. Pomohla ho vyriešiť oč­kovacia látka objavená Američanom J. Salkom(1914)aA. B. Sabinom (1906). Ich očkovacia látka z mozgu umelo nakazených opíc a podávaná vo forme sirupu napríklad u nás úplne zneškodnila detskú obrnu.

Nebývalý pokrok urobila v 20. sto­ročí chirurgia, a to najmä v operač­ných zákrokoch na srdci. Ešte kon­com minulého storočia slávny chirurg Švajčiar T. Billroth (1829- 1894) vyhlásil, že každý, kto si myslí, že bude raz možné operovať aj srdce, je hlupák. Dnes sa vytvorili viaceré nové odbory sledujúce uplat­ňovanie chirurgie pri zákrokoch na ústrojoch, ktoré sa pokladali pre chirurga za nedotknuteľné. Vznikla srd­cová, pľúcna, mozgová chirurgia. Plastická chirurgia pomáha dnes úspešne zahládzať viditeľné stopy a vrodených chýb. Významná je aj transplantačná chirurgia, zaujímavý je rozvoj srdcovej chirur­gie. Prvý priamy operačný zásah na srdci vykonal roku 1925 Henry S. Souttar. Plynulý rozvoj kardiochirurgie (srdcovej chirurgie) začal sa až po druhej svetovej vojne, keď Švéd C. Craford vykonal roku 1947 prvý úspešný operačný zásah na srdco­vých chlopniach. Prvú operáciu srdca u nás vykonal v Hradci Králové roku 1951 Jan Bedrna (1897-1956). Zakladateľmi neurochirurgie sú H. Cushing (1869-1939), H. Olivecrona (1891) a N. N. Burdenko (1878-1946).

V tridsiatych rokoch nášho storo­čia sa začali robiť prvé pokusy s preoperovávaním ústrojov. Roku 1933 V. P. Filatov (1875-1956) pri liečení očného zákalu úspešne preoperoval chorému rohovku mŕtveho človeka a roku 1934 J. I. Voronoj preopero­val obličku. V päťdesiatych rokoch Američan M. d e Bakey a sovietsky chirurg V. P. Demichov začali transplantovať srdcia i hlavy psov. Prvý pokus s presadením srdca vyko­nal roku 1964 v USA Hardy, kým prvú úspešnú transplantáciu srdca, keď pacient prežil po operácii dlhší čas, uskutočnil v Južnej Afrike Christian Barnard. V ďalšom rozvoji mo­dernej chirurgie sa čoraz väčšmi

uplatňujú plastické látky v podobe umelých hlavíc kostí, ciev, srdcových chlopní, ba aj srdca. Na úspešné zvládnutie operácií srdca je dôležitý vynález tzv. umelého krvného obehu, ktorý nahradzuje činnosť srdca a pľúc počas operácie. V posledných rokoch sa s úspechom transplantuje aj pečeň. Pri náhlych chorobných stav bezprostredne ohrozujúcich život (mozgová alebo srdcová porážka) sa zaviedli účinné kriesiace zásahy.

Ani najväčšie objavy medicíny by nemali patričný význam, keby sa nezaviedol taký systém zdravotníckej služby, ktorý všetky tieto výdobytky účinne zavádza do praxe, a to v záujme všetkých ľudí, bez sociálnych a rasových rozdielov. To je však možné iba v socialistickom zriadení. Nové zásady všeobecnej zdravotnej pomoci všetkému obyvateľstvu štátu sa začali uvádzať až v Sovietske zväze zásluhou dvoch vynikajúci lekárov a organizátorov Nikolaja A. Semašku (1874-1949) a Zinovija P. Solovjeva (1876-1928). Úspešné sovietske skúsenosti sa využili u nás pri zavádzaní socialistickej sústavy zdravotníctva, ktorá slúži vše kým ľuďom rovnako. Pri ďalšom rozvoji našej medicíny a jej výkonnej zložky – zdravotníctva sa bude klásť dôraz jednak na lekársky výskum, plánovité a účelne riadený potrebami spoločnosti, jednak na vlastnú praktickú medicínu, ktorá naliehavejšie nastoľuje požiadavku ozdravovať prostredie ako základný činiteľ zdravia.

Please follow and like us:
0

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *